Polož si obe ruky do lona. Trikrát sa nadýchni, s každým výdychom trochu viac uvoľni telo. Opýtaj sa sama seba bez slov: čo teraz cítim vo svojom tele? Len pozoruj.
Väčšinu dňa neviem presne, čo cítim. Viem len, že som unavená, napätá alebo že niečo nie je v poriadku. Dnes chcem ísť hlbšie než len „nie je mi dobre“. Chcem pomenovať, čo sa vo mne naozaj deje.
Opýtaj sa ma, ako sa teraz cítim. Keď odpoviem, pomôž mi to zúžiť na jedno slovo, emócia. Len emócia, nič iné. Potom sa opýtaj, čo za ňou stojí. Čo potrebujem, jedno slovo. Potreba. Netlač ma k riešeniu. Keď viem, čo to je, už to nie je také ťažké niesť.
Vráť sa so mnou k MÔJMU KOMPASUU z týždňa 04. Žila som podľa neho tento týždeň aspoň v jednom momente? Ak áno: čo to bolo? Ak nie: čo mi v tom bránilo?
Zapíšem si odpoveď. Toto je dôkaz, nie hodnotenie. Každý týždeň pridáva jeden kúsok do mozaiky toho, kto som.