Všimni si, kde v tele cítiš sebakritiku. V hrudníku? V bruchu? V krku? Len to pomenuj. Nič nemeň. Telo často vie skôr než hlava.
V hlave mám hlas, ktorý ma zhadzuje. Naučila som sa ho ignorovať. Ale ignorovanie ho neumlčalo. Len som prestala rozumieť, kedy hovorí on a kedy hovorím ja.
Opýtaj sa ma, akú kritickú myšlienku o sebe mám najčastejšie. Nechaj ma ju povedať celú. Bez prerušenia, bez opravovania. Potom sa opýtaj len toto: Je to fakt, alebo je to pocit? Keď odpoviem, pomôž mi ju prepísať, nie do pozitívnej mantry, ale do vety, ktorá je spravodlivá. Takej, ktorú by som povedala priateľke o tretej ráno, keď plače.
Vráť sa so mnou k MÔJMU SLOVU z týždňa 02. Zmenilo sa niečo v tom, ako sa ku sebe správam odvtedy? Čo zostáva rovnaké?
Zapíšem si prepísanú vetu. Toto je môj prvý skutočný dôkaz posunu alebo výzva, kde potrebujem ísť hlbšie. Obe sú rovnako cenné.