Postav sa pred zrkadlo. Pozri sa do vlastných očí, nie na tvár, nie na telo. Do očí. Zostaň tak desať sekúnd. Bez komentára. Len prítomnosť.
Prijatie nie je vzdanie sa. Nie je to súhlas s tým, čo nechcem. Je to schopnosť byť prítomná pri tom, čo je. Bez toho, aby to bojovalo so mnou.
Opýtaj sa ma, čo na sebe najčastejšie kritizujem, nie vonkajšie, ale vnútorné. Správanie, reakcie, spôsoby myslenia. Keď odpoviem, nepomáhaj mi to meniť. Pomôž mi to najprv pochopiť. Odkiaľ to prichádza? Čo to chráni? Potom sa opýtaj: čo by sa zmenilo, keby som to prijala ako súčasť seba, nie navždy, ale dnes?
Vráť sa k úprimnosti z týždňa 02 a k MÔJMU SLOVU. Zmenilo sa slovo, ktorým opisuješ vzťah k sebe? Toto je tvoj najhlbší dôkaz posunu.
Zapíšem si: Dnes som si nepovedala ___. A bol to dar. Prijatie je prax, nie stav.